.: Klietka :.

Zatvorená v medenej klietke
obrovských rozmerov múti mi hlavu,
v spánku bdelá a cez deň v polospánku
rešpektujem pravidlá určené nie mnou
so slobodou zabudnutou.
Voľná v prírode a uväznená v kameni.

So smelou úvahou
vnášam myšlienky do ďalších.
Ak nie človek jeden
tak nikto nič neurobí.

Skromnosťou návod na prežitie nazvime
však keď iní okrádajú
my sa necháme.
Priepasť pozad klietky čoraz väčšia,
kam iní nemôžu však ja sa dostanem.

.: My kind of love :.

Plná vášne hriechu a lásky zároveň
spadám pod krídla tvoje.
I can´t help myself
ale ľúbim vás viacerích.

Čo spadá pod nálepku hriechu a sebectva?
Čo nevinne vskutku vyzerá?
Peri mi smädí a pokožka z nej
po dotykoch baží,
uši sladké počuť chcú a oči krásu vidieť.

Kto mi odôvodní lásku a jej nástrahy?
Kto do nebies ma vezme
bez obchádzky do pekiel?
Chcem to vedieť.

Počúvať srdce či myseľ naplnenú
myšlienkami od iných?
Je šťastie keď som šťastná
či keď skrývam sa za zákony etiky?
Je dobré čo nikto nevyvráti,
či to, pri čom niektorí krútia hlavou?

Myslím stále na iných
ale myslí niekto na mňa?
Aby bolo dobre každému
keď sama sa trápim?

Srdce našepkáva jedno
rozum kričí druhé.
Občas však nastane výmena.

Tak zraniteľná
zároveň tak silná je povaha moja.
Tak rôznorodá
a pritom tak rovnaká...
Chcem koniec mainstreamu,
koniec rozvážnosti,
keď nenapĺňa ma šťastím to čo by malo.

Čo pre vás láska znamená?
Čo znamená pre teba?
Vieš vôbec ľúbiť?
Vieš čo láska obnáša?
Koľko bolesti pôsobí?
Koľko šiat zmätenosti obnosíš?

Mať v tom jasno?
Nikdy nebudeš.
Mňa to trápi
no niečo na tom predsa je.

Takto sa cítim,
stratená takmer v cieli.
Takto ľúbim
viacerích a nie jedného.

.: Paradox :.

Nechcela som, stalo sa.
Spomienka za spomienkou
vracia sa.
Chcem ísť ďalej,
no vždy ma vtiahne späť.

Vidíš úsmev na perách
pomocnú ruku vo dverách.
Otvor a nechaj sa uniesť
kam iní nemôžu.

Možno toho na mňa bolo moc
a možno toho bolo primálo.
V očiach ale stále lásky dosť
aké milé prekvapko.

Chceli ste mi pomôcť,
aby sa mi lepšie žilo.
Obrovská moc
nie preto by mi ale srdce bilo.

Krehkou a zlomenou ostanem
s ranami na srdci zostarnem
no s nádejou prestanem
až keď čo chcem dostanem.

Otvorené srdce stále budem mať,
nemožem si pomôcť.
Ono sa to vylatí, snáď
aspoň mám ten pocit.

Ver aj ty tomu čo chceš,
dobre vieš že to dostaneš
všetky ciele dosiahneš.
Stačí si len veriť.

.: Ticho pred búrkou :.

Pohmkavajúc si Somewhere od Sharon Den Adel, kráčam v ústrety budúcnosti. Nič nie je jasné a pritom si aj tak trúfam. To som celá ja. Bláznivé decko s pomätenou mysľou.
Vždy som bola v tom, že každý je výnimočný. Ostalo mi to. Len rozmýšľam, aká som v skutočnosti ja. Nie akou ma vidia ostatní, nie akou sa vidím ja. Niečo medzi tým? Alebo niečo celkom iné? Môžem sa mýliť sama v sebe alebo ide len o sebaklam?...

... Prípad pre psychológa toto...

Nikdy nekončiaca nádej,
zatiaľ nedosiahnuteľné ciele.
Ale iba zatiaľ!

Možno ho už poznám a možno ešte nie, no stále sa snažím veriť, že to raz príde. Že toto je len ticho pred búrkou. Pred búrkou pocitov, o akých môžu druhí len snívať. O akých ja snívam od malička. Nesklamaná a neubolená...

Snažím sa, ale prestávam veriť. Nevadí. Je to zas len na okamih, zase sa postavím, otrepem a bude mi dobre. Vždy to tak je. A raz to skončí happyendom.

Pretože ja viem, že toto je len ticho pred búrkou.

.: Morálne nenormálna :.

Zabodla doň dýku, akoby sa nič nestalo. Rýchlo, presne. Do srdca. Nezaslúžil si ju. Nezaslúžil si žiť takýmto životom. Zaslúžil si viac? Možno. Možno nie je on ten zlý, možno je to ona. Kto sa v tom má vyznať?

Urobil chybu, keď sa od nej odpútal. To nemal. Nie, kým ona bola pripútaná. Toľko bolesti, ktorú v sebe mala. O ktorej vedel. Pred ktorou ju chcel chrániť, s ktorou jej chcel pomôcť. A aj tak sa odpútal.

Zaslúžil si presne toto. Vedel, do čoho ide. Každý bol vždy vopred varovaný. Nepočúval. Nikto nepočúva. Ich chyba. Preto tak dopadli.

Ach, krváca. Toto sa už nezahojí. Tieto rany boli rýchle, no kruté. Pridané k pomalším a slabším. On musel vedieť, že to raz príde. Ale netušil, že to príde odo mňa. Ja som tiež tušila, že to zas príde, ale nie, že to príde od neho.

Sme si kvit.

Rana za ranu, srdce za srdce.

.: Spoveď duševnej schizofrennej celistvosti :.

Vedieť čítať myšlienky,
to som vždy chcela...
Ale môcť tak vedieť čítať tie Tvoje...
iné by ma nezaujímali.

Je zvláštne,
aké pocity môže človek vlastne cítiť
Je to ako báseň...
báseň všetkých dôb...

Mýlim sa?
Mohla som sa zblázniť?
Mohla som podľahnúť predstavám,
a či Ty si stelesnenie mojej predstavy?
...
Prečo mám v hlave zrazu toľko sebeckých myšlienok?

Všetko je naopak...
Už sa nechcem snažiť vyhovieť...
Chcem, aby si ma miloval...
Takú aká som...
Presne takúto...
Pobláznenú, zvláštnu...
Som sebecká...
Chcem sa Ti pozerať celý život do očí...
Chcem vidieť všetko,
nezatvoriť oči,
aby som neprepásla žiaden Tvoj pohľad...
Chcem Ti dať všetko čo môžem,
a pokúsiť sa aj to čo nemôžem...
Chcem mať neobmedzený prístup k Tvojmu telu,
k Tvojim perám, k Tvojej pokožke...
Chcem aby si vedel,
že každá moja myšlienka patrí Tebe
a ak niektoré nepatria,
tak sa neviem dočkať chvíle,
kedy sa moje myšlienky budú môcť uberať zasa k Tebe...
Možno som blázon..
No možno som celý čas hľadala práve Teba...
Možno je to tou hudbou
a možno Tvojou charizmou...
...
Som tak sebecká...
Chcem, aby si cítil to isté...
Chcem, aby naše duše boli navždy prepojené...
Už žiadne sny...
nechcem sny snívať,
chcem ich prežívať!
Tak veľmi sebecká...
Ak ma aj nikto iný nepochopí...
Ale ak ma pochopíš ty...
Splní sa mi sen... a nie len hociaký sen..
Možno som naozaj blázon,
toto sa mi nestáva...
dokonca som si to nechala preležať v hlave...
ale...
Je to ako neutíchajúci dážď...
taký, v ktorom by ste chceli tancovať do konca života...
Je to pocit,
pri ktorom si povieš,
že až teraz vieš,
čo to slovko "cítiť" znamená...
Netuším...
Netuším, čo bude dnes,
netuším ani čo bude zajtra...
Netuším, čo sa stane,
keď to vyjde na povrch...
A netuším,
čo to bude pre nás oboch...
Je to ako prúd pocitov,
prúd myšlienok
vyplávajúcich konečne von...
nezastaviteľných...
a nikdy nekončiacich...
...
Čo ak nikdy neskončím?
Možno som sa naozaj zbláznila...
Kto by sa nezbláznil...
cítiť to čo ja...
Niekto by povedal:
"Pomiatla sa..."
Ja by som povedala:
"Našla to, čo hľadala..."
... len či si to našlo aj ono mňa...
Aj keby som mala byť upálená... takto to malo byť...

.: Rozohraná hra :.

Ty jediná súdiť ju môžeš,
nikto o nej nevie všetko,
so mnou si rob čo chceš,
viem že urobíš správne.

Ona je na jednej strane,
ona vie čo je správne,
treba ju nechať robiť si svoje,
moje je aj tak už dávno len tvoje.

.: Túžba :.

To o čom moja duša sní,
to o čom snívam keď spím,
valí sa to zo všetkých strán,
akoby tu bolo tisíce otvorených brán,
ako množstvo nikde nekončiacich strán.

Pre malý kúsok šťastia trpí sa,
čo potom udeje sa pri splnení sna?
Vtedy keď prebudím sa,
vypijem si to celé do dna?

Vôkol rozrastá sa nechápajúci svet,
akoby sa zrodil nový, silnejší kvet,
ak sa svojho sna nedožijem,
moja duša ďalší svet neprežije,
avšak predsa som tu niečo zanechala,
ani lásku som z toho nevynechala.

Tmavé supy už nadomnou krúžia,
tomuto sa hovorí že túžia,
moje túžby však inam vedú,
nikdy ma do tmy nedovedú.

.: Viem :.

Viem, nebýva to so mnou ľahké.
Viem, sny sú u mňa častejšie ako realita.
Viem, stojím niekde na prahu,
kde vykročiť sa odhodlávam.

Mladá, a aj tak stará.
Čistá, a aj tak špinavá.
Dobrá, a aj tak zlá.
Všetko záleží len na uhle pohľadu.

.: I hate that I love :.

Hej, chlape, prebuď sa,
toto nie je tvoja hra!

Tie dvere mali ostať zamknuté!

Naivita ma už nebaví...
Toto ale tiež nič moc.
Slnko zapadá,
no v mojom srdci mnou prechádzajú hrejivé lúče.

Otvoril si dvere,
čo mali ostať zamknuté!

Počuješ?
Tie dvere mali ostať zamknuté!

Cítim,
ako mnou prenikli záhady Pandorinej skrinky...
Hej, hodí sa to...
viac než som si kedy myslela...

Aj tak!

Tie dvere mali ostať zamknuté!
Zato ťa milujem...
i nenávidím...
tak veľmi...

.: Paradox :.

Dôveruješ?
Popáliš sa.
Preveruješ?
Nepomôže.

Ľúbiš z celej duše?
Tak neľúbi on Teba...
Nechceš ho?
Ver, že on chce Teba.

Máš lásku na háku?
Ukáže ti jej tajomstvo.
Žiješ pre ňu?
Nedostane sa ti jej...

Spravodlivosť?
Možno je to celkom iný pojem...

.: Nezábudka :.

Vezmi ju preč, vezmi ju odo mňa,
nechcem ju tak veľmi ako chce ona mňa,
nech nasleduje svetlo a v ňom sa navždy stratí,
kvôli nej sa môj čas tak veľmi kráti.

Opusť ma, odíď,
krváca mi srdce, čo to nevidíš?
Sprav mi prosím láskavosť,
nezábudka, minulosť.

.: Boj :.

Ako si to vravel?

Taká si a takou ostaneš,
kedy bojovať s tým prestaneš.

Prečo nemôžem byť čím chcem?
Svietiť ako kvetina medzi odumretým listím...
Kvetinou byť a kvetinou sa tváriť je iné...
Čím v skutočnosti som?

Som kvetinou, ak kvetinou byť chcem a napĺňa ma to?
Alebo ňou nie som,
keď medzi listím viem sa pohybovať?
Chcem byť tou kvetinou,
no odjakživa som len... mrcinou.

.: Liana :.

Moje meno šepkal si,
no ja som tvoje kričala.
Láska je preč,
no povedal si to ty.
Spravil si krok dopredu,
no posunul sa dozadu.
Myšlienky zlyhali,
vrátiť si sa chcel,
ale vieš ako to je...
...
Že nevážila som si,
čo som mala,
pravda nebola.
Že vážil si si,
čo si mal,
pravda nebola.
Že vážili sme si,
čo sme mali?
Možno chvíľu...
Stratili sme to
a láska je preč.
Nie je to len ostatních reč.
Všetko je preč.
Vedeli to skôr ako my dvaja,
no povedať sme si nedali.
Bojovali s osudom,
s priateľmi,
s rodinou.
A aj tak sme prehrali.
Život je boj,
osud je daný.
Občas náhodou prekonaný.
No ten náš skonal.
Povedať ti zbohom...
chcela som.
No predbehol si ma...
oveľa
oveľa skôr.
Nechal si ma bojovať samú
a ja som musela nechať zase teba.
Milujem svoje myšlienky,
ktoré sa mi víria v hlave.
Ach ako som rada tomu koncu.
Nech odlúčenie bolo akokoľvek ťažké,
vyslobodilo ma to.

.: Niekedy :.

Niekedy je lepšie milovať
a niekedy byť milovaný.
Niekedy sa môžeš celý deň smiať
a iný ti to niekto kazí.
Niekedy máš srdce ako na dlani,
no niekedy ho skryješ do vrecka.
Niekedy slniečko zasvieti
a inokedy pod oblakom sa skrýva.

.: Zbohom bez cenzúry :.

Ty a ja...
Sme len minulosť.
Ostal si v srdci,
no naše spoločné chvíle sú už len spomienkou...

Naučil si ma mnoho.
Dobré aj zlé veci.
Neľutujem, čo bolo.
Pohnalo ma to vpred.

Už viem,
čo som predtým nevedela.
Milovala som ťa ako nikoho pred tebou,
no teraz milujem iného.

Patríš do svojho sveta a ja do toho môjho.
Som rada prítomnosti
tak ako je
a v srdci pocit blaženosti
hreje ma ako nikdy predtým.
Konečne šťastná...

.: Nerozhodná :.

Kedy je správny čas na lásku?
kedy to nevisí celé na vlásku?
nechcem sa v zrkadle pozerať na vrásku,
radšej tam uvidím zaľúbenú krásku...

Vedieť tak, či riadiť sa srdcom,
a či lepšie je rozumom,
či užívať si lásku,
či venovať sa rozvoju...

Rozvíjať osobnosť a stanoviť si ciele,
nie všetko je v zime biele,
zaľúbiť sa, byť opäť šťastná,
nebola by to snaha marná...

Myslím, že láska je to najkrajšie,
trápenia a sklamania k tomu patria,
nejde o to byť spolu čo najdlhšie,
treba si byť bližší ako pokrvní bratia...
Skúsim otvoriť si srdce,
veď riskovať treba,
po sklamaní sa netreba zatvárať,
stačí z toho to dobré vybrať...
Láska prinesie vždy niečo nové,
vždy nás niečomu naučí,
nikdy sa jej preto nevzdám,
ostanem jej navždy v náruči.

.: (Ne)normálna :.

Do mňa sa nehodno zaľúbiť...
(Miluj ma! Prosím!)
Pre nikoho nie som tá pravá...
(Ale pre Teba by som chcela byť...)

Už nechcem byť radšej s nikým...
(Ale keby sa tak niekto našiel...)
Radšej sa so mnou ani nebav...
(Prosím, povedz, že neodídeš!)

Nemôžeme byť nič viac ako doteraz...
(Prečo ma už neobjímeš?)
Mám Ťa len rada...
(Ach, čo to nevidíš?
Zápasim sama so sebou,
kým moju túžbu nespásíš...)

.: Divná múza či originál :.

Snom každého
nie je splynúť s davom...
snom každého
nie je stať sa pávom...

Tak prečo
snažíme sa byť si tak podobní?
Tak prečo
máme toľko povodní?

Rozvodov pribúda,
manželstiev ubúda,
milencov pribúda
a lásky, tej ubúda...

Vidím to na sebe,
vír tejto doby vtiahne snáď každého,
chcem Ťa mať pri sebe,
len Teba, nie každého druhého.

Dozaista to nebol plač,
neboli to slzy smútku,
od radosti teraz skáč!
Zažeň ten plameň zármutku!

Keď všimneš si,
keď zistíš,
moje slová nedávajú zmysel,
alebo si si to len ty myslel?

Myšlienky poprepletané
ako zlepence chuchvalcov
asi tak dávajú Ti zmysel.

Ruky zviazané,
na tele šmuhy od muchlancov,
asi sa dialo niečo iné
než som si nakoniec myslel.

Na tvári úsmev
teraz ho máš,
čože to počujem,
za hlupáka ma máš?

Nepoznám ja teba,
nepoznáš ty mňa,
ak nepoznám ja seba,
nemôžeš ma poznať.

Chemické vzorce
vŕtajú mi hlavou,
skúšku snáď urobím
aj s hrivou plavou.

Slzy tečú od smiechu,
toto asi nepredám,
od hanby sa pomaličky
pod stôl prepadám...

.: Hľadajúc splnený sen :.

Dokážeš ma ľúbiť ako žiadny druhý,
vidíš vo mne čo nik iný,
vnášaš svetlo do mojej duše,
namiesto trhlín biele ruže.

Ako vánok hladíš ma po tvári,
po čom túžim, to dávaš mi,
môžem sa ti naplno otvoriť,
samoty mašlu odhodiť,
neskrývať city, neskrývať seba,
veď budem ľúbiť práve Teba.

Viem , že raz prídeš,
že raz budem šťastná.
Viem, že tu niekde si...

.: Je mi to ľúto :.

Keď sa ti otáčajú chrbtom,
keď príčinu ich nechuti nepoznáš,
nesmúť.

Nie vždy je to o tebe.
Nie vždy je to o nich.

Niekedy sa treba pohnúť ďalej,
jít zas na jinou kolej.
Ak niekto tvoju dušu poruší
vyťahám ho za uši!

Nielen iní robia zle,
tiež mám čo to na svedomí.
Kiežby to tak nebolo...

Vyzerá to otrasne
a v hlave máš len hnev,
no ver,
nie je to vždy tak ako to vyzerá...

Ospravedlnenie patrí,
ich čuch to už vetrí,
oni vedia
čo sú zač,
prečo to tak musí byť.

.: Takmer zabité detstvo :.

Preklínala som dni,
keď ničili mi detstvo.
Preklínala som dni,
keď som sa im nepostavila.

Rodinu som si bránila,
seba tým robila zraniteľnou.
Oporou mi boli len klamári,
žiadny pravá kamaráti.

Všetko sa zomlelo tak rýchlo
a detstvo je zrazu preč.
Vyrástla z káčatka labuť,
no srdce poranené má.

Navonok šťastná,
vo vnútri ranená.
Detstvo dokáže veľa,
to by človek nepovedal.

Deti sú poklad,
no vedia byť zlé.
Veľmi zlé.

Preplakané noci,
brat mi chcel pomôcť.
Plakala som viac,
bála sa aj o neho.

Nenávisť ma stále mučí,
dobro však neumlčí.
Nech robili čokoľvek,
mňa nedostali.

Koniec koncov,
som, čo som
aj vďaka nim.

.: Čas :.

Jednu chvíľu nič,
v druhej sa všetko kopí.
Ako keď ťa jeden deň nik nechce
a druhý ťa chcú všetci.

Nič neostane priemerné,
všetko sa niekam posúva.
Niekedy rýchlejšie,
niekedy pomalšie,
občas sa zastaví.

Verte,
nič nie je isté.
Čo bolo včera,
nie je dnes.

.: Kto je to? :.

Kto je to dievča,
čo hlavu mi múti?
Kto je to dievča,
čo premýšľať ma núti?

Kto to je?
Je skutočná?
Nie je len niečim,
po čom toľko túži?m

Jej pery ma napĺňajú pocitom,
že bozkávať iné,
bolo by oničom.

Jej vlasy kričia
nestrihajte!
Jej oči prezrádzajú
tajomstvá jej duše.

Kto to je?

Možno si to ty.

.: Každý svojou cestou :.

Je krásne
vidieť ich žiť.
Je krásne
ako sú šťastní.

Každý svojou cestou,
no tou lepšou,
krajšou,
svojou.

.: Žeriav :.

Myslím si, že si to myslíš,
no možno si to nemyslíš,
možno nemyslíš vôbec.

Možno sa mýlim,
že si myslím,
čo si myslíš,
možno sa mýliš ty.

Možno sa mýlime obaja.

Najhorší scénar.
Roky myslenia
a nič z toho?

Neverím.

Za každou srandou
pravda sa skrýva.
Za každou lžou
je kúsok pravdy.
Za každou slzou
je kúsok šťastia.
Za každým úsmevom
kúsok smútku.

Hrá jeden s druhým,
či jeden proti druhému?

Je dobré pre jedného,
či pre druhého,
či snáď pre oboch?

Klaun sa rozplakal,
úsmev je preč.
Plyšák ostal sám,
objatiam je koniec.

A či sa len zahrávajú?

Dievčatko so zápalkami.
Začalo si hru s ohňom
a teraz plameň hasí.
No vždy to začne odznova.

Tá vôňa síry,
óda na radosť.
Ten slabý plamienok,
óda na tajomno.
Ten krásny oheň,
óda na vášeň.

Zrazu rozum víťazí,
oheň zahasí
zároveň so srdcom.

Dievčatko posmutnie,
no muselo.
Bálo sa.
Priveľa otázok.

Chce znova.
Nemôže si pomôcť.
Ani nechce.
A tak škrtne zápalkou.

.: Stratená v žiali :.

Ako si mohol?
Zasiahnuť do základu,
pričom už nebol tvoj.
Bol môj!

Som zmätená, tak veľmi.
Neutíšim to liekmi.
Prečo práve ty?
Prečo práve teraz?

Nepochopila som to ja či ty?
Sú to pre teba len preteky?
Môžeš sa so mnou takto hrať?
Už to tak vyzerá...

Ja som to nerobila naschvál.
Ja som to tak nechcela,
nech to znelo akokoľvek.
Bolo to pre teba, pre nás.

Malo byť...

Nikto mi nerozumie
a už ani ty.
Prečo teraz,
keď s pravdou som vyšla?

Je to ako priepasť,
neustále sa zväčšuje.
A čím bližšie chcem ísť,
tým ďalej to k sebe máme.

Taký kúsok od pochopenia.
Či som zasa na omyle?
Šálka utrpenia
s dvoma promile.

Hlavy snívajú,
no telá sa k ničomu nemajú.
Keď neucukne jeden,
ucukne druhý.
Veď prečo si to nerobiť ťažším...

Niekedy chcem koniec,
koniec tomu všetkému.
No nemôžem.
Koniec koncov
nechcem.

Myšlienka života bez teba v ňom
so srdcom na zármutku poháňanom.
Bez lásky to pre mňa nemá zmysel,
veď čo si kto o mne myslel?

Čo predstavíš si pri slove láska
vychádzajúceho z mojich úst?
Naozaj je to podľa teba maska?
Nie je.
To len ten pojem má mnoho významov.

Ktorý význam ťa napadne?
Ten po ktorom túžiš.
Už to tušíš?
Niečo predsa cítiť musíš!
Ešte stále.

.: Začiatok konca :.

Začiatok konca,
koniec začiatkom.
Srdce
sa z toho ešte nedostalo.
Myseľ
si len myslela, že áno.
Prosím,
nech už to skončí.
Nech skončí bolesť,
nech skončí strach.
Nech skončia tie pocity.

Slzy padajú,
aj keď by nemuseli,
aj keď by nemali.

Čo sa to deje?

Schovávať musím,
seba pred svetom,
svet predomnou.

City.

Boli mi dané do vienka.
Ako krehká snežienka.
Len keby tak obyčajné
a nie prehnané.

Neviem medicínsky názov
a ani ho vedieť nechcem.
Máme to v rodine.
No lepšie ako depresia,
čo sa končí smrťou.

Lenže...

city začali byť depresívne
a schovávať sa už nedá...
ani svet pred sebou,
ani seba pred svetom.
Nechcem sa schovávať,
no neviem to ani vydržať.
Myslím to vážne.

Snažím sa,
chcem byť tá
odvážna
silná
tá, čo to dokázala.

Ale bojím sa.
Bojím sa,
že všetkých strácam,
že to nedokážem.
A slzy padajú...

.: Čiernobiela :.

Je ako víchor
je pobláznená.
Pobláznená týmto svetom,
jeho svetom.

Uzrieť kam nikto iný,
už len to je česť,
treba si to vážiť.

Myseľ je jedna
a tú neoklameš.
Tak ako neoklameš svoje city.

Ver,
nebýva to ľahké.
Býva to až príliš ťažké.
Rozum.
Srdce.
Dve odlišné veci.
Tak odlišné...

Čo takto prímerie?
Žiadne boje.
Buďte jedno.
A ako jedno sa aj rozhodujte.
Bolo by to jednoduchšie.

Ale nač robiť niečo jednoducho...
(Keď sa to dá aj ťažšie?)
Donekonečna stále to isté
a zároveň vždy niečo nové.

šlpech!

Hodil mi to do tváre
akoby sa nič nedialo.
Ale mňa to bolí.
Naozaj ma to bolí.
Nech už vyzerám akokoľvek bezcitne.
Bojím sa,
nech už vyzerám akokoľvek odvážne.
Občas vieš
čo si myslím.
Ja zas občas
čo si myslíš ty.
Nepochopíš to,
pretože to sama nechápem.
Keby sa tak dalo rozštvrtiť.

.: Lulu :.

Lulu, ku mne poď,
Lulu, pritúl sa,
Lulu, neboj sa,
Lulu, len poď.

Nie... nemáš ma rád...
Nie... chcem si niečo priať...
Nie, moju ruku vezmi.
Nie, drž ju navždy...

.: Myšlienke predchádza len myšlienka :.

Odsúdená...

Asi nikdy nemať po čom srdce túži,
po čom myseľ baží
a dotyky chtivo očakávajú...

Odsúdená Tebou,
ako jediný si nazrel najhlbšie.
Neviem,
či to ešte niekomu dovolím...
...a či vôbec niekto bude chcieť do tej hĺbky nazrieť...

Ta prázdnota pomaly zabíja,
ako dieťa od narodenia...
moju dušu ubíja,
ale telo stále po novom baží,
smäd nikdy neuhasí.

Už nikdy neuvidíš tak hlboko,
nedovolím ti to.
Tebe už nie.

Príliš to bolelo,
k bláznovstvu by ma to dohnalo...
mala som k nemu blízko,
no zdalo sa mi to byť tak nízko...
...a ja o výšinách snívam.

Raz to snáď príde,
no dovtedy...
...nepatrím nikomu.

.: Svetlana Valentová :.

Nikomu nič nesľubujem.
Teraz som tu pre seba,
nie pre každého.

Za dobrotu na žebrotu,
bude zo mna sebec?

Ak som z teba paf,
neznamená to,
že ma máš v hrsti.
Robím podľa toto,
ako sa v tej chvíli cítim,
ale veľa ľudí nechápe,
že všetko sa mení.

Tí, čo nechápu,
nemajú ma radi...
Ach, koľko ľudí ma nechápe...

.: Nevera :.

Kto vlastne si
a čo vlastne chceš?
Hlavu mútiš,
potom smútiš.
O čom to je?

Prečo niektorí spolu vydržia roky
a iný len mesiace?
Prečo vo filmoch ukazujú
len sny sa plniace?
Môže to tak naozaj byť?
Môžeme tak naozaj žiť?

Poháňať sa predstavou,
pričom to nikdy nemusíš dostať.
Počúvať o vzťahoch
neverou končiac?

Čo je správne a čo nie?
Raz je to nevera
a raz zase nie?

Každý má iné predstavy,
každý inak myslí,
no tieto naše životy
nikto sám nevymyslí.

.: Stratená :.

Stratená duša, ktorú plameň hasí,
zbláznila sa, voda ju páli,
smútok v srdci, v očiach žiaľ,
potrebujem, plameň páľ...

.: Nádej :.

Jeden deň ľúbiš,
tak prečo druhý už nie?
Chceš stratiť svoje zázemie?
Alebo si nikdy žiadne nemal?

Troška života do toho umierania,
alebo trocha umierania do toho žitia?
Je možné,
aby si vlastne nikdy nemiloval?

Čo ak milovať nevieš?
Čo ak si lásku len berieš?
Vieš vôbec,
čo to láska znamená?

To nie je hriechu zámena...
Je to žitia premena,
minimálne už len pre mňa.

Nechaj ma ťa premeniť,
slovko za cit zameniť,
veď láska je taká krásna,
žiadna duša neostane prázdna...

Lásku zažil každý,
každý však inú podobu.
Nemienim iba prežívať,
mienim všetko to cítiť.

Ach,
aké žhavé to môže byť,
a zároveň nevinné,
tak nebeské.

Nestrácaj svoju nádej,
pretože ak to chceš,
raz to dostaneš.

.: Stratené duše :.

Nerozumieš mi a ani ja tebe.
Nikdy spolu nebudeme môcť byť.
Dôvod nie je iba v tebe,
takto to asi vždy malo byť.

Že nie si pripravený na lásku,
to som si myslela.
No nie preto bolo to celé na vlásku.
Opäť som sa zmýlila.

Obaja sme ako dve stratené duše.
Jedna nevie čo chce,
druhá, čo nechce.

Obom bude lepšie,
tak sa to v knihách píše.
Každý do svojej ríše.

.: Óda na pána pravého :.

Si ten, koho v srdci chcem navždy mať,
Si ten, koho chcem navždy chrániť,
Pri tebe mám pocit, že viac sa nedá mať,
Pri tebe mám pocit, že len tebe chcem patriť.

Cítim sa, ako by si bol pre mňa stvorený,
Cítim sa, akoby si bol dôvodom, pre ktorý žijem,
Držíš ma pevne pred hŕbou priepastí,
Držíš ma pevne v objatí, pre toto moje srdce bije.

Dávaš mi pocit, ako nikto nikdy predtým,
Ani o tom nevieš, pre čo všetko si ťa cením.

.: Opäť snívam :.

Po dlhej dobe konečne ja,
opäť tá slobodná lesná víla,
snívam ako kedysi,
je to stále tá istá chvíľa.

Snívam stále ten istý sen,
no poviem Vám k tomu len,
spravím všetko preň,
aby sa stal skutočnosťou, môj sen.

Nádej a povaha sú jediné,
čo u mňa je nemenné,
povahu len dúfam zlepším,
nádej nikdy neopustím.

.: Strata :.

Príliš unavená na úsmev,
príliš unavená na lásku,
zmorená myšlienkami,
či robím správne.

Zmorená hľadaním riešení na vlastné problémy,
hľadaním psychickej rovnováhy,
ktorou pomôžem nielen sebe,
ale aj ostatním...

... pretože ak sa moje myšlienky neustále uberajú opačným smerom,
nemôžem pomáhať iným.

.: Láska múzou :.

Zavri oči,
nechaj slzy dotiecť,
viac už neplač,
nechaj smútok utiecť.

Prichádza nová etapa,
etapa šťastného života,
nechaj sa ňou unášať,
nech šťastie ti môže prinášať.

Ber, čo ti život núka,
ber, či už je to cukor, a či múka,
všetko sa zíde, nič ti nedáva nadarmo,
tie najlepšie veci sú predsa zadarmo.

Nechaj svoju múzu, nech ti všetko dožičí,
rob tak, aby sa ti nestalo, že ťa niekto umlčí,
problémom sa nevyhýbaj, postav sa im zoči voči,
aj najhoršiemu nepriateľovi sa pozeraj do očí.

Láska dáva silu len slabým,
silným ukazuje, ako s ňou narábať,
pri láske je všetko krajšie,
s ňou sa človek teší na dni zajtrajšie.

.: Nevinne vinná :.

Rozpoltená duša,
telo sa hýbe do rytmu,
vedieť tak maľovať,
výtvor by nemal obdoby...

Zasnežená krajina,
v nej drevená chalúpka stojí,
na okolí dúhová planina,
pred dverami muž žene dvorí.

Tak ako piesne sa postupne striedajú,
tak ako ročné obdobia sa míňajú,
tak ako pavúky svoje pavučiny spriadajú,
tak ma moje nálady obmieňajú.

Vložiť sa do hudby,
nevnímať okolie,
nebáť sa zatvoriť oči,
veď intuícia ma povedie,
načúvať vnútru,
tomu hlasu krásnemu,
som jediná, čo ho počuje,
je tu len pre mňa,
tak nech mi určuje,
alebo aspoň napomáha.

Srdce búši ako má,
teraz na mňa nikto nemá,
som tu doma,
toto je môj parket.

Chceš niečo povedať?
Nehanbi sa, poď,
poď sa rozprávať,
toto je dôvery loď.

Cítiš to teplo,
teplo ľudského tela,
nechceš nikam odísť,
veď tepla veľa treba,
chceš sa dotýkať,
prestať by bola chyba,
aj keby si mal pykať,
veď to nie je chyba.

.: Rozdvojená osobnosť :.

Môžeš cítiť to čo ja,
no nemusíš ma nikdy pochopiť,
môžeš byť moje druhé ja,
no nikdy neurobíš to, čo by som urobil,
môžeš mi povedať, ľutujem ťa,
no nemyslím si, že to budeš myslieť vážne,
sprav radšej niečo pre seba,
začni sa správať sebestačne.

.: Rozhnevaná :.

Nerob si zo mňa srandu,
lebo sa neovládnem,
skús do mňa strčiť,
nevieš, čoho som schopná.

Raz ti to možno odpustím,
druhý to už náhoda byť nemôže,
so mnou si nezačínaj,
nevieš, čoho som schopná.

Vyzerám možno ako dobrá korisť,
či skôr ľahká,
no byť tebou sa poistím
a niečo o mne si radšej zistím,
pretože ja len milo vyzerám,
dokážem sa tak aj chovať,
ale ak sa raz rozhnevám,
nevieš, čoho som schopná.

.: Môže za to láska :.

Ako mám ešte niekedy niekomu veriť,
keď sklamal ma ten, kvôli ktorému som žila?
Ako sa mám postaviť a láske znova čeliť,
keď pri každom úsmeve v srdci ma pichá?

Ako sa vyhnúť ďalšiemu sklamaniu,
keď nerozoznám, komu veriť?
Ako mám kráčať k novému poznaniu,
keď v noci si nemám čím svietiť?

Ako mám v noci zaspať bez toho,
aby som vyronila slzu?
Ako mám vstávať bez toho,
aby som nemala krízu?

Ako sa mohlo všetko tak zomlieť?
To musím pre lásku zomrieť?

.: Diamant nádeje :.

Raz sa budem opäť usmievať,
už to vo mne nebude len umierať,
diamant nádeje sa zablyskne,
iba to tak prebleskne,
trápeniam bude koniec,
ten odbije im zvonec.

.: Hlas budúcnosti :.

Priezračné zrnká piesku,
pomaly sa presúvajúce z jedného miesta na druhé,
presýpacie hodinky, vyzerajúce ako z vosku,
myslíte na to jediné...

Všetko akoby znehybnelo,
ako by sa čas zastavil,
len to jedno presýpalo,
len to jedno odstavil...

Minulosť začala sa vytrácať,
prítomnosť akoby nebola,
budúcnosť začala prezrádzať,
akoby zničiť tým nič nemohla...

Avšak je na Vás, čo urobíte,
či budúcnosti uveríte,
či všetci sa udobríte,
a či sa jej vzbúrite...

Dá sa hýbať osudom,
a či len náhodou,
či náhoda hýbe osudom,
či osud je to jediné, čo je dané...

.: Volajú ma... :.

Volajú ma anjel...
pritom krídla nemám.
Volajú ma diabol...
nedávam, čo nemám.

Volajú ma šťastie...
vieš sa usmiať ako ja?
Volajú ma smútok...
môžem za to, čo robili mi druhí?

Volajú ma láska...
No tak pre ňu žijem!
Volajú ma rôzne...
Snáď nesklamem..

.: Nerozhodnosť :.

Kedy je správny čas na lásku?
kedy to nevisí celé na vlásku?
nechcem sa v zrkadle pozerať na vrásku,
radšej tam uvidím zaľúbenú krásku...

Vedieť tak, či riadiť sa srdcom,
a či lepšie je rozumom,
či užívať si lásku,
či venovať sa rozvoju...

Rozvíjať osobnosť a stanoviť si ciele,
nie všetko je v zime biele,
zaľúbiť sa, byť opäť šťastná,
nebola by to snaha marná...

Myslím, že láska je to najkrajšie,
trápenia a sklamania k tomu patria,
nejde o to byť spolu čo najdlhšie,
treba si byť bližší ako pokrvní bratia...

Skúsim otvoriť si srdce,
veď riskovať treba,
po sklamaní sa netreba zatvárať,
stačí z toho to dobré vybrať...

Láska prinesie vždy niečo nové,
vždy nás niečomu naučí,
nikdy sa jej preto nevzdám,
ostanem jej navždy v náruči.

.: Óda na lásku :.

O čom by bol svet bez lásky?
O čom by písali po nociach básnici?
Z čoho by sme mali v starobe vrásky?
Nebyť najkrajších pocitov vlastníci.

Človek si myslí,
o láske vie veľa,
pravda však iná je,
čím viac zažiješ,
tým ako by si menej mal.

Na tvári cítim vánok,
pohladila ma po líci.
Už nikdy sa ho nevzdám,
nevzdám sa toho pocitu.

.: Predslov :.

O dievčatku,
o láske,
o poznaní,
o kráse.

Denník,
kde svetlo
i tma
sú si rovnocenné.

Básne,
ktoré hovoria veľa.
Veľa o živote
jedného dieťaťa,
dieťaťa v žene.

Verše,
pri ktorých
plač strieda sa so smiechom.

Strofy,
prebúdzajúce vášeň,
pokoru,
lásku,
nenávisť,
všeličo.

Hľadaj
a nájdeš.
Zaručene.