Začiatok konca,
koniec začiatkom.
Srdce
sa z toho ešte nedostalo.
Myseľ
si len myslela, že áno.
Prosím,
nech už to skončí.
Nech skončí bolesť,
nech skončí strach.
Nech skončia tie pocity.
Slzy padajú,
aj keď by nemuseli,
aj keď by nemali.
Čo sa to deje?
Schovávať musím,
seba pred svetom,
svet predomnou.
City.
Boli mi dané do vienka.
Ako krehká snežienka.
Len keby tak obyčajné
a nie prehnané.
Neviem medicínsky názov
a ani ho vedieť nechcem.
Máme to v rodine.
No lepšie ako depresia,
čo sa končí smrťou.
Lenže...
city začali byť depresívne
a schovávať sa už nedá...
ani svet pred sebou,
ani seba pred svetom.
Nechcem sa schovávať,
no neviem to ani vydržať.
Myslím to vážne.
Snažím sa,
chcem byť tá
odvážna
silná
tá, čo to dokázala.
Ale bojím sa.
Bojím sa,
že všetkých strácam,
že to nedokážem.
A slzy padajú...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára