Rozpoltená duša,
telo sa hýbe do rytmu,
vedieť tak maľovať,
výtvor by nemal obdoby...
Zasnežená krajina,
v nej drevená chalúpka stojí,
na okolí dúhová planina,
pred dverami muž žene dvorí.
Tak ako piesne sa postupne striedajú,
tak ako ročné obdobia sa míňajú,
tak ako pavúky svoje pavučiny spriadajú,
tak ma moje nálady obmieňajú.
Vložiť sa do hudby,
nevnímať okolie,
nebáť sa zatvoriť oči,
veď intuícia ma povedie,
načúvať vnútru,
tomu hlasu krásnemu,
som jediná, čo ho počuje,
je tu len pre mňa,
tak nech mi určuje,
alebo aspoň napomáha.
Srdce búši ako má,
teraz na mňa nikto nemá,
som tu doma,
toto je môj parket.
Chceš niečo povedať?
Nehanbi sa, poď,
poď sa rozprávať,
toto je dôvery loď.
Cítiš to teplo,
teplo ľudského tela,
nechceš nikam odísť,
veď tepla veľa treba,
chceš sa dotýkať,
prestať by bola chyba,
aj keby si mal pykať,
veď to nie je chyba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára