.: Paradox :.

Nechcela som, stalo sa.
Spomienka za spomienkou
vracia sa.
Chcem ísť ďalej,
no vždy ma vtiahne späť.

Vidíš úsmev na perách
pomocnú ruku vo dverách.
Otvor a nechaj sa uniesť
kam iní nemôžu.

Možno toho na mňa bolo moc
a možno toho bolo primálo.
V očiach ale stále lásky dosť
aké milé prekvapko.

Chceli ste mi pomôcť,
aby sa mi lepšie žilo.
Obrovská moc
nie preto by mi ale srdce bilo.

Krehkou a zlomenou ostanem
s ranami na srdci zostarnem
no s nádejou prestanem
až keď čo chcem dostanem.

Otvorené srdce stále budem mať,
nemožem si pomôcť.
Ono sa to vylatí, snáď
aspoň mám ten pocit.

Ver aj ty tomu čo chceš,
dobre vieš že to dostaneš
všetky ciele dosiahneš.
Stačí si len veriť.