.: Silueta :.

Teplo od srdca až ku končekom prstov

chveje ma.

To cez ticho mnou láska prebieha.

Skrz pochybnosti nevideli sme ju celú

vo svojej kráse nespochybniteľnú.

Dokonalý nie je nikto

ani nikto nikdy nebol.

Dokonalým pre seba 

však možnosť je,

dokonalým pre druhého

o to istejšie.

Ako jing a jang,

nebo a obloha,

zem a voda,

vzduch a pľúca.

Nemožno byť bez seba

a so sebou len málokedy.

Aj to nie naschvál.

Zistenie túžby po prítomnosti

neutíchajúceho objatia,

vášnivých i jemných bozkov, 

neskončiť s troškou.

Bojujem a pritom nemusím.

Pretože tvojej prítomnosti 

nedá sa nasýtiť.

Aj keby málo malo stačiť,

tak nestačí.

A tak už len ódy na radosť tvoriť

a na oblaku lásky nechať sa viesť.

.: Keď jeden je málo :.

V hlave prázdno, v rukách spoj,
kričí stoj čo stoj
hýbe prstami ako stroj
vydáva zo seba talent svoj.

Na perách kvapku potu
utiera si jazykom,
asi nikdy sa nevyhne
svojim zlozvykom.

Telo reaguje na podnet
nevediac kde sa počal,
náznaku predsa nikde niet,
vlk úplnku sa dočkal.

Pristrihnuté krídla
a tetovanie na boku
tak sa rodia hviezdy
zapadnuté do prachu.

Keď jeden je málo
a dvoch už niet,
traja na javisku
dotvárajú svet.

.: Odznova :.

Keď zdá sa ti všetko podobné
a ty hľadáš niečo nové,
hľadáš niečo obdobné,
vskutku nepremokavé.

Vtedy nádej uhasí smäd
a ničoho zlého zrazu niet.

Vedela som čo príde
aj čo by prísť len mohlo,
no teraz vraví báseň nová
že všetko začína sa odznova.

.: Klietka :.

Zatvorená v medenej klietke
obrovských rozmerov múti mi hlavu,
v spánku bdelá a cez deň v polospánku
rešpektujem pravidlá určené nie mnou
so slobodou zabudnutou.
Voľná v prírode a uväznená v kameni.

So smelou úvahou
vnášam myšlienky do ďalších.
Ak nie človek jeden
tak nikto nič neurobí.

Skromnosťou návod na prežitie nazvime
však keď iní okrádajú
my sa necháme.
Priepasť pozad klietky čoraz väčšia,
kam iní nemôžu však ja sa dostanem.

.: My kind of love :.

Plná vášne hriechu a lásky zároveň
spadám pod krídla tvoje.
I can´t help myself
ale ľúbim vás viacerích.

Čo spadá pod nálepku hriechu a sebectva?
Čo nevinne vskutku vyzerá?
Peri mi smädí a pokožka z nej
po dotykoch baží,
uši sladké počuť chcú a oči krásu vidieť.

Kto mi odôvodní lásku a jej nástrahy?
Kto do nebies ma vezme
bez obchádzky do pekiel?
Chcem to vedieť.

Počúvať srdce či myseľ naplnenú
myšlienkami od iných?
Je šťastie keď som šťastná
či keď skrývam sa za zákony etiky?
Je dobré čo nikto nevyvráti,
či to, pri čom niektorí krútia hlavou?

Myslím stále na iných
ale myslí niekto na mňa?
Aby bolo dobre každému
keď sama sa trápim?

Srdce našepkáva jedno
rozum kričí druhé.
Občas však nastane výmena.

Tak zraniteľná
zároveň tak silná je povaha moja.
Tak rôznorodá
a pritom tak rovnaká...
Chcem koniec mainstreamu,
koniec rozvážnosti,
keď nenapĺňa ma šťastím to čo by malo.

Čo pre vás láska znamená?
Čo znamená pre teba?
Vieš vôbec ľúbiť?
Vieš čo láska obnáša?
Koľko bolesti pôsobí?
Koľko šiat zmätenosti obnosíš?

Mať v tom jasno?
Nikdy nebudeš.
Mňa to trápi
no niečo na tom predsa je.

Takto sa cítim,
stratená takmer v cieli.
Takto ľúbim
viacerích a nie jedného.

.: Paradox :.

Nechcela som, stalo sa.
Spomienka za spomienkou
vracia sa.
Chcem ísť ďalej,
no vždy ma vtiahne späť.

Vidíš úsmev na perách
pomocnú ruku vo dverách.
Otvor a nechaj sa uniesť
kam iní nemôžu.

Možno toho na mňa bolo moc
a možno toho bolo primálo.
V očiach ale stále lásky dosť
aké milé prekvapko.

Chceli ste mi pomôcť,
aby sa mi lepšie žilo.
Obrovská moc
nie preto by mi ale srdce bilo.

Krehkou a zlomenou ostanem
s ranami na srdci zostarnem
no s nádejou prestanem
až keď čo chcem dostanem.

Otvorené srdce stále budem mať,
nemožem si pomôcť.
Ono sa to vylatí, snáď
aspoň mám ten pocit.

Ver aj ty tomu čo chceš,
dobre vieš že to dostaneš
všetky ciele dosiahneš.
Stačí si len veriť.

.: Ticho pred búrkou :.

Pohmkavajúc si Somewhere od Sharon Den Adel, kráčam v ústrety budúcnosti. Nič nie je jasné a pritom si aj tak trúfam. To som celá ja. Bláznivé decko s pomätenou mysľou.
Vždy som bola v tom, že každý je výnimočný. Ostalo mi to. Len rozmýšľam, aká som v skutočnosti ja. Nie akou ma vidia ostatní, nie akou sa vidím ja. Niečo medzi tým? Alebo niečo celkom iné? Môžem sa mýliť sama v sebe alebo ide len o sebaklam?...

... Prípad pre psychológa toto...

Nikdy nekončiaca nádej,
zatiaľ nedosiahnuteľné ciele.
Ale iba zatiaľ!

Možno ho už poznám a možno ešte nie, no stále sa snažím veriť, že to raz príde. Že toto je len ticho pred búrkou. Pred búrkou pocitov, o akých môžu druhí len snívať. O akých ja snívam od malička. Nesklamaná a neubolená...

Snažím sa, ale prestávam veriť. Nevadí. Je to zas len na okamih, zase sa postavím, otrepem a bude mi dobre. Vždy to tak je. A raz to skončí happyendom.

Pretože ja viem, že toto je len ticho pred búrkou.

.: Morálne nenormálna :.

Zabodla doň dýku, akoby sa nič nestalo. Rýchlo, presne. Do srdca. Nezaslúžil si ju. Nezaslúžil si žiť takýmto životom. Zaslúžil si viac? Možno. Možno nie je on ten zlý, možno je to ona. Kto sa v tom má vyznať?

Urobil chybu, keď sa od nej odpútal. To nemal. Nie, kým ona bola pripútaná. Toľko bolesti, ktorú v sebe mala. O ktorej vedel. Pred ktorou ju chcel chrániť, s ktorou jej chcel pomôcť. A aj tak sa odpútal.

Zaslúžil si presne toto. Vedel, do čoho ide. Každý bol vždy vopred varovaný. Nepočúval. Nikto nepočúva. Ich chyba. Preto tak dopadli.

Ach, krváca. Toto sa už nezahojí. Tieto rany boli rýchle, no kruté. Pridané k pomalším a slabším. On musel vedieť, že to raz príde. Ale netušil, že to príde odo mňa. Ja som tiež tušila, že to zas príde, ale nie, že to príde od neho.

Sme si kvit.

Rana za ranu, srdce za srdce.

.: Spoveď duševnej schizofrennej celistvosti :.

Vedieť čítať myšlienky,
to som vždy chcela...
Ale môcť tak vedieť čítať tie Tvoje...
iné by ma nezaujímali.

Je zvláštne,
aké pocity môže človek vlastne cítiť
Je to ako báseň...
báseň všetkých dôb...

Mýlim sa?
Mohla som sa zblázniť?
Mohla som podľahnúť predstavám,
a či Ty si stelesnenie mojej predstavy?
...
Prečo mám v hlave zrazu toľko sebeckých myšlienok?

Všetko je naopak...
Už sa nechcem snažiť vyhovieť...
Chcem, aby si ma miloval...
Takú aká som...
Presne takúto...
Pobláznenú, zvláštnu...
Som sebecká...
Chcem sa Ti pozerať celý život do očí...
Chcem vidieť všetko,
nezatvoriť oči,
aby som neprepásla žiaden Tvoj pohľad...
Chcem Ti dať všetko čo môžem,
a pokúsiť sa aj to čo nemôžem...
Chcem mať neobmedzený prístup k Tvojmu telu,
k Tvojim perám, k Tvojej pokožke...
Chcem aby si vedel,
že každá moja myšlienka patrí Tebe
a ak niektoré nepatria,
tak sa neviem dočkať chvíle,
kedy sa moje myšlienky budú môcť uberať zasa k Tebe...
Možno som blázon..
No možno som celý čas hľadala práve Teba...
Možno je to tou hudbou
a možno Tvojou charizmou...
...
Som tak sebecká...
Chcem, aby si cítil to isté...
Chcem, aby naše duše boli navždy prepojené...
Už žiadne sny...
nechcem sny snívať,
chcem ich prežívať!
Tak veľmi sebecká...
Ak ma aj nikto iný nepochopí...
Ale ak ma pochopíš ty...
Splní sa mi sen... a nie len hociaký sen..
Možno som naozaj blázon,
toto sa mi nestáva...
dokonca som si to nechala preležať v hlave...
ale...
Je to ako neutíchajúci dážď...
taký, v ktorom by ste chceli tancovať do konca života...
Je to pocit,
pri ktorom si povieš,
že až teraz vieš,
čo to slovko "cítiť" znamená...
Netuším...
Netuším, čo bude dnes,
netuším ani čo bude zajtra...
Netuším, čo sa stane,
keď to vyjde na povrch...
A netuším,
čo to bude pre nás oboch...
Je to ako prúd pocitov,
prúd myšlienok
vyplávajúcich konečne von...
nezastaviteľných...
a nikdy nekončiacich...
...
Čo ak nikdy neskončím?
Možno som sa naozaj zbláznila...
Kto by sa nezbláznil...
cítiť to čo ja...
Niekto by povedal:
"Pomiatla sa..."
Ja by som povedala:
"Našla to, čo hľadala..."
... len či si to našlo aj ono mňa...
Aj keby som mala byť upálená... takto to malo byť...

.: Rozohraná hra :.

Ty jediná súdiť ju môžeš,
nikto o nej nevie všetko,
so mnou si rob čo chceš,
viem že urobíš správne.

Ona je na jednej strane,
ona vie čo je správne,
treba ju nechať robiť si svoje,
moje je aj tak už dávno len tvoje.